nedeľa, 7. mája 2017

Empatia? Takýto pojem dnešný svet už, bohužiaľ, nepozná.

Poslednú dobu ma trápi jedna vec. Chcela by som o nej niekomu povedať, chcela by som sa niekomu posťažovať. A napísať to na blog mi prišlo ako celkom dobrý nápad. Mne by trochu odľahlo a vy by ste si z toho možno trochu zobrali. Pevne v to dúfam. 

Pamätám si na hodiny občianskej náuky v piatom ročníku. Pri každej látke v učebnici sme mali napísané cudzie slovíčka, ktoré sme sa museli naučiť. Boli tam slová ako empatia a agresivita, ktoré boli pre mňa ako piatačku neznáme. Doteraz si pamätám na definíciu empatie, ktorú sme tam mali. Empatia je schopnosť vcítiť sa do pocitov iných ľudí. Vtedy som tomu ani celkom nerozumela. No ako čas plynul, zistila som, že ja empatiu mám. A mám jej toľko, že by som ju mohla rozdávať... len Boh vie, že niektorí ľudia by to potrebovali.


Ľudská myseľ je ešte celkom nepreskúmaná. A my nikdy nevieme, čo sa komu odohráva v hlave. Ale mohli by sme to skúsiť zistiť. Nehovorím o čítaní myšlienok. Hovorím o pochopení. Skúsme si predstaviť seba v danej situácií, ktorú ten druhý prežíva. Skúsme sa obuť do jeho topánok. Sama som sa stretla s ignorovaním a s mávnutím rukami nad problémami druhých. Dokonca aj ja sama som to párkrát spravila. Ale moje svedomie mi pokoj nikdy nedalo. Preto by som sa chcela spýtať... kde majú ostatní svedomie? Odišlo na dovolenku? 


Chcela by som rozobrať jeden z hriechov, ktorý môžme nájsť v modlitebnej knižke, keď si spytujeme svedomie: Neuvoľnil/a som miesto starším ľuďom. O tom ste už počuli všade. Predstavte si... Po namáhavom dni čakáte na zastávke autobusu. Nohy vás tak bolia, že si myslíte, že za chvíľu spadnete. Nastúpite do autobusu, kúpite si lístok a potom vás čaká šok. Každé jedno miesto v autobuse je obsadené. A vy, keďže nemáte žiadne voľné miesto, tak musíte stáť v uličke. A nezabudli ste, že vás ešte k tomu bolia nohy? Cesta domov je dlhá a celých dvadsať minút sa snažíte stať tak, aby ste nespadli. Cesta autobusom sa vám zdá nekonečná. Prosebne sa pozeráte na cestujúcich, no všetci vás zámerne ignorujú a nikto vám neopätuje pohľad. Nepocítili by ste úľavu a vďačnosť, keby sa niekto postavil a ponúkol vám svoje miesto? Určite áno. Skúsme sa vcítiť do človeka, ktorý stojí v uličke a nemá žiadne miesto. A nemusí to byť len starý človek. Nestál by ten vďačný úsmev, ktorý by vám ten človek daroval, keby ste ho pustili na svoje miesto za to? Určite áno. No všetci sme takí nevšímaví a leniví, že takýmto úsmevom nás obdaruje len málokto. A kde je chyba? Práve v empatii. 

V škole mám spolužiaka, ktorý je trochu iný ako my ostatní. A v tomto svete zvykneme ponižovať človeka, ktorý je iný ako my. Je mentálne postihnutý, ale to nie je dôvod, aby sme mohli niekoho šikanovať. V škole sme to s triednou aj párkrát riešili, no aj tak to k ničomu neviedlo. Skupina štyroch spolužiakov robí zle tomu piatemu. Nadávky, vyhrážky, násilie. A ostatní v triede sa iba smejú. Som znechutená z vlastných spolužiakov, keď vidím ten úsmev na ich tvárach. Zamysleli sa niekedy nad tým, že by tam namiesto ich spolužiaka mohol byť ich mladší súrodenec? Ale to nikomu nenapadne. Pretože utrpenie ostatných je na pobavenie pre nás. Aspoň ja to tak z ich strany pociťujem. A kde je chyba? Znova v empatii (a trochu aj vo vedení školy).

V piatok som bola v meste. S kamarátkou som prechádzala okolo bezdomovca. "Máte 10 centov, prosím?" opýtal sa nás. Vystrašila som sa a nevedela som, čo mám robiť. Ale kamarátka to vyriešila za mňa, pretože ma ťahala ďalej. Verte mi, že ja som pri sebe nemala ani tých desať centov, ale keby som mala, tak by som mu ich dala. Mohla som mu to aspoň povedať. Mohla som mu dať rohlík, ktorý som mala v taške, no to mi vôbec nenapadlo a ja som ho ako všetci ostatní ignorovala. Prejdem ani nie dva kroky a už sa mi tisnú slzy do očí (a verte mi, že ich mám v očiach aj teraz pri písaní tohto článku). Čo ak by mu práve tých desať centov pomohlo alebo nejakým zvláštnym spôsobom zachránilo život? Čo ak by to bol môj príbuzný? Veď on je môj brat rovnako ako všetci ostatní. Podobné a mnoho iných myšlienok sa mi v tej chvíli snažili prebiť do hlavy. Snažia sa mi prebiť do hlavy aj teraz. Po dvoch dňoch ma to trápi rovnako (ak nie viac) ako keď sa to stalo. A kto je na vine? Empatia. A aj svedomie. Občas si prajem, aby som ho toľko nemala. Občas si prajem časť z neho niekomu darovať. Keď som mala približne sedem rokov, prechádzala som s mamou v meste okolo bezdomovca. Pýtal od mami peniaze. Ona ho ignorovala. No ja som ju potiahla za rukáv a povedala, aby sme mu niečo dali. Tak sme s mamou šli do obchodu a kúpili sme niekoľko rohlíkov. A dali sme ich tomu bezdomovcovi. Na úsmev, ktorý nám venoval asi nikdy nezabudnem. Stálo to za to? Jednoznačne áno. Úsmev vďaky je najkrajším úsmevom.

Viem, že všetci nie sme rovnakí. Každí sme jedineční. Pravdaže nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. Ľudí by sme nemali škatuľkovať (ale to je iná téma). Niekto máme empatie viac, niekto trochu menej a niekto vôbec. Poslednú dobu mám pocit, že empatie vo svete je čím ďalej menej. Snažíme sa zo seba robiť frajerov a pánov sveta. Ale čo keby sme sa snažili vcítiť do kože práve tých najmenších? Prosím. Nezatvárajme pred utrpením sveta oči, ale majme ich stále otvorené. O nič viac vás nežiadam. A sľubujem, že ja sa o to budem snažiť tiež.


♫Selena Gomez - Kill em with kindness♫

Čo si o tejto téme myslíte?
Ako by ste sa zachovali vo vyššie spomenutých situáciach?

5 komentárov:

  1. Veľmi krásna úvaha Julka.:) Na jednej strane som uchvátená tým, že sa už v tak mladom veku zamýšľaš nad podobnými témami a máš ochotu to nejako riešiť, urobiť niečo aby sa to zmenilo a napísanie tohto článku je prvým krokom k tomu. No a na druhej strane ma to trápi, keďže zmýšľaš rovnakým spôsobom ako ja. Nuž a dôvod? Odpoviem ti vetou, ktorou väčšinou odpovedajú ľudia mne:„Budeš mať ťažký život.“ ...pretože ak by boli ľudia schopní zmeny, už dávno by sa tak stalo a my by sme sa nad podobnými vecami nemuseli ani zamýšľať. Každopádne netreba strácať nádej a hádzať všetkých do jedného vreca, stále príde niekto (ako napríklad ty), kto ten plamienok nádeje rozhorí a obnoví vieru v dobro a spravodlivosť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za veľmi krásny komentár, Veronika. Ja sa nad podobnými témami zamýšľam, odkedy si pamätám a toto je asi prvýkrát, čo som o svojom názore povedala svetu a musím povedať, že mi zo srdca čiastočne aj spadol kameň. No v mojom srdci je ešte veľa takýchto kameňov. :/ Som rada, že aspoň niekto zmýšľa rovnako ako ja. Je aspoň vidieť, že aspoň trochu empatie predsa na tomto svete zostalo. Napísala si to krásne a ďakujem za povzbudivé slová. :)

      Odstrániť
  2. Súhlasím s Veronikou, je to naozaj skvelá úvaha a páči sa mi, že si sa rozhodla o tejto téme/problematike písať a vyjadriť svoj názor. Empatia naozaj často chýba v srdciach ľudí a možno jej len nechcú dovoliť, aby k nim prehovorila, pretože asi tušia, ako by ich zasiahla skutočnosť, že vykonali niečo zlé. Neviem, čo behá po rozume niekomu, keď napríklad šikanuje svojho spolužiaka...cíti sa mocný, vtipný, dôležitý alebo iba maskuje svoju vlastnú bolesť a zlosť si vylieva na druhom? Tu nastáva otázka, prečo šikanuje...čo ak aj jeho niečo trápi. Hm, každá minca má dve strany a je to začarovaný kruh v ktorom nikdy nevieš, na čom si. Odsúdiš toho druhého, pretože vieš, že koná zle, ale skúsime sa vcítiť aj do role toho, kto je považovaný za zlého? Čo sa odohráva v jeho vnútornom svete? Tým však nechcem ospravedlniť jeho čin, no čo ho k tomu asi vedie. Niekedy je to naozaj len o popularite a povyšovaní sa, ale zas na druhej strane človek nikdy nevie. Je to zložité, no súhlasím, že empatia je dôležité...vcítiť sa do druhého a skúsiť ho pochopiť. Ako píše Veronika, keby sme tak konali všetci, tak by takéto veci nebolo potrebné riešiť, ale slová sú len slová. Každý je iný, inak vychovávaný, inak vedený. Jeho svedomie je citlivé alebo naopak ani nevie, čo to je. Život je zvláštny, ľudia sú zvláštni, no je dobré, keď sa nad tým človek zamyslí a skúsi nájsť riešenie. Skúsi druhých poučiť a ukázať im silu empatie ;)) Mne sa tvoj článok páčil a si naozaj dobrý človek. A svoju empatiu nikomu nedávaj, takýto ľudia ako ty sú výnimočný...dokážu meniť svet k lepšiemu ;))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. P.S.: Prepánajána, keď to po sebe teraz čítam, moje nervy! -_- Veľmi sa ospravedlňujem za tie hrozné tvrdky a gramatické chyby...cítim sa kvôli tomu blbo, no mne ten pravopis nikdy nešiel a štvorky zo slovenčiny sú toho dôkazom :D

      Odstrániť
    2. Ďakujem, Mony. Úvahy mám zo slohu najradšej. :D Aj moja mama hovorí, že každá minca ma dve strany a myslím si, že máte obe pravdu. Treba sa vcítiť aj do role trýzniteľa a nie len do role obete a musím priznať, že to mi robí väčšie ťažkosti ako vcítiť sa do role obete, keďže ja sa viac cítim ako práve ta obeť. :/ Ľudské konania sú fakt zložité a plné otázok, na ktoré sa odpovede hľadajú len veľmi ťažko. Ďakujem ti za krásny komentár, Mony. :) Nechápem, ako ti nešli slohy, keď toto si napísala úplne krásne. :D
      P.S. Vôbec sa nemusíš cítiť blbo, Mony. Ja ťa chápem. Ja mám zase problémy s mäkčeňmi. Minule som trikrát za sebou napísala šťažnosť alebo namiesto otázky: "Šupe sa špekačka?" som sa spýtala: "Šupe ša špekačka?". A chyby som si nevšimla, pokiaľ si ma na ne neupozornila. :D

      Odstrániť