sobota 21. októbra 2017

Vzácnosť života...

Keď som mala približne sedem rokov, bola som svedkom, keď sa moja sestra topila...
Raz v nedeľu pred asi štyri a pol rokmi som bola s mamou na prechádzke. Rozmýšľali sme, že pôjdeme k prababke na návštevu. Nakoniec sme sa rozhodli, že nepôjdeme. Na druhý deň volala babka, že prababka zomrela...
Školníka som vždy mala rada. Keď okolo nás prechádzal na aute zatrúbil a zakýval nám. Keď sme prišli ráno unavení do školy, každé ráno nás nejakou vtipnou poznámkou rozosmial. Keď som sa pred tromi rokmi dozvedela, že zomrel, nemohla som tomu uveriť. Počas celého pohrebu mi tiekli slzy z očí a nemohli prestať...

V piatok ráno som išla do školy. Tak ako doteraz každý deň (okrem víkendu). 7-minútová cesta na vlakovú stanicu, 25-minútová cesta vlakom a potom vystúpenie v meste, kde chodím na strednú školu. Cesta do školy zo stanice trvá maximálne 15 minút. A počas nej minimálne trikrát porušime všetci zákon. Aký zákon? Tak keď nemáte cez cestu žiadny prechod a chcete sa nejako dostať na druhú stranu, nezostáva vám nič, len prebehnúť cez cestu. V jedno ráno som dokonca aj počítala, koľkokrát tak prebehneme cez cestu a zdá sa mi, že mi vyšlo číslo 3. Ale to som trochu odbočila.

Máte strach z aut? Myslím si, že niektorý z vás určite. Moja kamarátka sa bojí napríklad aut, ktoré stoja, pretože nikdy nevie, kedy sa pohnú. Ja sa bojím aut, v ktorých sedím, pretože nikdy neviem, či sa nakoniec dostanem do konca svojej cesty. A po piatku sa teraz budem báť aj prechádzať cez prechody pre chodcov... 

Zažili ste už niekedy šok? Nemyslím tým šok typu: Dokelu, to ona nám fakt chce dať dnes neohlásenú písomku?! alebo "Šok je ťažký stav bezprostredne ohrozujúci život. Vyznačuje sa znížením zásobovaním orgánov krvou. Postupne zlyháva funkcia jednotlivých orgánov a orgánových systémov. Ohrozuje funkciu tzv. životne dôležitých orgánov." - wikipédia. Takýto šok tiež nemám na mysli. Ale skôr šok ako šok. Zamrznete na mieste, v hlave sa vám prestanú preháňať myšlienky a vy si neviete spomenúť ani na vlastné meno.

Boli ste niekedy svedkom nejakej nehody? Ja som v siedmich videla, ako sa moja sestra topí. Lenže bolo to dávno a ja si neviem veľmi spomenúť na to, čo som si vtedy myslela. Pamätám si však, že som ju chytila za ruku a vytiahla na breh. Neviem si predstaviť, že by som o ňu mala prísť. Neviem, neviem, kto by mi teraz pomáhal s domácimi úlohami.

A tak sa konečne dostávam k pointe tohto článku. 6. októbra 2017 som bola svedkom autonehody...
A doraz sa s nej neviem spamätať...
Áut sa už asi budem báť do konca života...
A vždy si radšej počkám, kým zasvieti zelená na semafore...

Niall Horan - Too much to ask

1 komentár:

  1. Och, Julka moja zlatá, to mi je tak veľmi ľúto :( Viem o čom hovoríš. Ja som bola taktiež svedkom havárie, avšak bola to skôr samovražda. Čakali sme na zastávke na autobus domov, keď v tom sa v plnej rýchlosti objavila motorka v proti smere a plnou silou nabúrala do proti idúceho nákladiaku. Bol na mieste mŕtvi a mňa ešte pár rokov po tomto "zážitku" desil zvuk motoriek. Úbohý chlapec, jeho rodina...bolo to hrozné...
    Máš pravdu, život je cenný a koľkokrát si ho nevážime a zabúdame na to, že nie sme nesmrteľní. Zabúdame na to, koľko dobra môžeme spraviť a zbytočne sa okrádame o vzácne chvíle s našimi blízkymi, keď sa s nimi hádame, či na nich hneváme a podobne...ale to už odbočujem.
    Ach, ani neviem, čo ti napísať...dúfam, že je to už ako tak fajn...dávaj si na seba pozor, budem na teba myslieť a posielam silné objatie♥

    OdpovedaťOdstrániť